V dejinách medicíny sa u Mongolov miešali prvky tradičnej mongolskej medicíny so získanými znalosťami okolitých etník.  

Mgr. Matej Gogola, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva 09.02.2026

Stredoveké mongolské impérium bolo jednou z najobávanejších ríš v dejinách. V období najväčšieho rozmachu v 13. storočí sa v Mongolskej ríši ocitlo celé územie Číny, Stredná Ázia, Perzia, Kaukaz, východná Európa, Uhorsko i časť Moravy. V odbornej literatúre sa dočítame, že v nej mohlo žiť až okolo 100 miliónov obyvateľov. Mongoli sa ako nomádske etnikum pôvodne delili na množstvo kmeňov a kmeňových zväzov. Tie na konci 12. storočia zjednotil „vládca zeme a oceánu“ Džingischán (predtým Temudžin), ktorý žil v rokoch 1162 – 1227. Temudžin rozumne využil rozpory medzi ostatnými kmeňovými vodcami, rodovou aristokraciou a slobodnými kočovníkmi a na zhromaždení mongolských kmeňov (tzv. Kurultaj) roku 1206, bol vyhlásený za vládcu všetkých Mongolov s titulom Džingischán.

Mongolská civilizácia žila v neustálej vojne. Celé mongolské územie bolo rozdelené na tri časti. Pravé krídlo, ľavé krídlo a stred, v ktorom sa nachádzalo hlavné mesto – Karakorum (na území dnešného Mongolska, v blízkosti mesta Charchorin). Džingischán dal vytvoriť zákony, ktoré Mongolov premenili na jednoliate, extrémne silné, flexibilné a dobre organizované vojsko rozdelené na desiatky, stovky, tisíce a desaťtisíce (tumeny) bojovníkov. Nad vojensko-administratívnymi stáli ako velitelia najoddanejší Džingischánovi stúpenci, ktorí bývali oslobodení od daní, mali výhody pri love a rozdeľovaní koristi.

O Mongoloch je známe, že často preberali novonadobudnuté skúsenosti a praktiky od podmanených, resp. susediacich civilizácií. Postupne sa mnohé tradície v mongolskej spoločnosti etablovali natoľko, že umožnili ich ďalšie šírenie v domácom prostredí. Vďaka svojej expanzii od začiatku 13. storočia sa Mongoli dostali do kontaktu s mnohými výdobytkami východných civilizácií (Čína, Kórea, Tibet, India), ale i arabskej proveniencie, ktorá kontinuálne nadväzovala na antickú vzdelanosť. Podobný súvis nachádzame aj v medicíne.                                                                                                                        

V oblasti dejín medicíny sa u Mongolov miešali prvky tradičnej mongolskej medicíny (zväčša šamanizmus) so získanými znalosťami okolitých, resp. porobených etník. Veľmi často sa spomína najmä tradičná čínska medicína. Okrem strelného prachu a vyspelej vojenskej techniky bola práve čínska medicína hlavným artiklom, ktorý sa u Mongolov uplatnil a často, predovšetkým v najvyšších kruhoch mongolskej spoločnosti prakticky využíval. 

Mongolská aristokracia mala svojich vlastných osobných lekárov, ktorí zvykli používať akupunktúru či moxibusciu (moxovanie), analyzovali moč, diagnostikovali farbu tváre, merali tep, púšťali žilou a pod. Všetky tieto prvky preberali z orientálnych kultúr Ďalekého a Blízkeho východu. Nešlo však len o jednosmerný vplyv. Tak ako Mongoli prijímali overené medicínske znalosti iných civilizácií, sami tiež ovplyvňovali nimi podmanené etniká. Tento dosah sa odzrkadlil i na území stredovekej Rusi a neskôr Moskovského veľkokniežatstva, kde sa vďaka pramenným zmienkam môžeme dozvedieť o rôznych liečebných praktikách, ktoré sa na území stredovekej Rusi dovtedy nevyskytovali.

Najznámejším mongolským písomným prameňom, ktorý osvetľuje stredoveké dejiny (8. – 13. storočie) tejto obrovskej ríše, je tzv. Tajná kronika Mongolov. Bola napísaná ako kronika pre Džingischánovu rodinu a gro tohto diela sa venuje práve jeho osobe. Tento anonymný text a zároveň najstaršia po mongolsky písaná kronika je cenným zdrojom pre poznanie mongolskej stredovekej kultúry zvykov, obyčajov, organizácie vojska, spôsobu vedenia vojny, no dočítame sa napr. i o ľudovom liečiteľstve a nachádzame mnohé zaujímavé liečebné prostriedky, ktoré vtedajší vládcovia stepí využívali. Keďže boli Mongoli veľmi kvalitne organizovanou vojenskou jednotkou, zranenia, úrazy, otvorené zlomeniny či amputované končatiny boli pravidelnou súčasťou ich života.

V Tajnej kronike Mongolov sa dočítame o mnohých zaujímavostiach z Džingischánovho osobného života. To, že ide skôr o zvýraznenie kultu panovníckej osoby, je jasné už od začiatku, no napriek tomu je Kronika zaujímavou sondou do mongolskej nomádskej mentality.                                                                 V súvislosti s tým sa v Tajnej kronike Mongolov dozvedáme, že jedného dňa utrpel Džingischán pri rieke Onon na mongolskom území ťažké poranenie tepny na šiji, pravdepodobne zo šípu. Dželme, jeden z jeho poddaných, mu celý deň sal krv, aby predišiel krvnej zrazenine a Džingischánovu krv prehĺtal. Keď už nevládal, vypľúval ju okolo seba. To, či išlo o otrávený šíp, prameň bližšie nešpecifikuje. Autor prameňa však pokračuje tým, že potom, ako sa Džingischán prebudil a poobzeral okolo seba, zaskočil Dželmeho otázkou: „To si tú krv nemohol pľuť trochu ďalej?“ Odborníci sa nazdávajú, že hoci vysávanie rán bolo bežným zvykom nomádskych etník, Dželme zrejme nemal k dispozícii žiadne väčšie zviera. Prečo práve zviera? Mongoli totiž svojich ťažko ranených zvykli uložiť do vopred zabitého vola či iného mohutnejšieho zvieraťa. Takto u zraneného predišli šoku aj tým, že jeho telo zahriali. Prirodzene, zviera muselo byť dostatočne veľké, aby sa doň zmestilo dospelé mužské telo a vnútornosti čo najprecíznejšie odstránené. Zranený sa v tele zvieraťa nechal presne neurčený čas. Táto metóda je opísaná v prameni čínskej proveniencie Jüan-š’.

Iný historický prameň, tentoraz perzský, informuje o ďalšom zranení veľkého chána. Moslimský lekár, historik a štátnik Rašíd-al-Din (1247 – 1318) zaznamenal, že Džingischána opäť zasiahol zblúdilý šíp. Procedúra liečby bola v tomto prípade odlišná. Bergoči, ktorý Džingischána ošetroval, namiesto vysatia rany použil iný spôsob. Zohrial kameň na vysokú teplotu a cez tento kameň lial vodu na ranu. Potom pootvoril Džingischánove ústa tak, aby do nich vošla para a uvoľnila tak zrazeninu na krku. Niektorí historici sa ale domnievajú, že táto udalosť sa v skutočnosti nestala.                                                                                                  

V prostredí mongolských stepí vyvinuli ich obyvatelia liečebné metódy, ktoré využívali celé stáročia – nielen v priebehu stredoveku. A mnohé nezriedka využívajú dodnes. Prirodzene, konzumáciu niektorých z nich by sme si u nás v strednej Európe len ťažko vedeli predstaviť. Mongoli pri liečbe využívali napr. krvavé jelenie parohy, žalúdok vlka, pavúčie mäso, ortuť, pižmo, odvar zo sedmokrások rozžuvaných a vypľutých jeleňom v čase ruje či diviačí trus. Ak však pozornejšie načrieme do svetových dejín medicíny najstarších civilizácií, tieto „ingrediencie“ nie sú ničím výnimočným. Mongolskí liečitelia (mongolsky otoč) kombinovali často až štyridsať rôznych rastlinných, živočíšnych či minerálnych komponentov, aby vytvorili konkrétne liečivo. Najdôležitejšou však i tu bola predovšetkým prevencia, životospráva a pozitívne naladenie mysle, teda zmysel pre humor, ktorým Mongoli oplývajú dodnes. Mongoli využívali pri liečbe aj astrológiu, čo opäť, v rámci dejín medicíny, nie je výnimočný jav.

Obr. 3 Mongolské hordy napádajú roku 1211 čínske hranice Zdroj: archív autora                                                     

Pokiaľ ide o skutočne špecifické suroviny, ktoré tamojší liečitelia používali pri liečbe pacienta, Mongolsko je dodnes jednou z mála krajín, kde je možné nájsť záhadný kameň, nazývaný tiež mumia (mongolsky baragšin). Sú to v podstate ostatky, resp. výkaly prehistorických hlodavcov, pozostávajúce z viacerých kyselín, smoly a minimálne dvadsiatich minerálov. Tento zázračný liek bol obľúbeným už u egyptských faraónov, spomína ho tiež Aristoteles či Avicenna. Sama príroda namiešala liek na nervové a vnútorné problémy či na regeneráciu tkanív a kostí.           

Originálnym mongolským liekom (a zároveň nápojom dennej spotreby, najmä v letných mesiacoch) je aj kumys(mongolsky ajrag). Ide o skysnuté kobylie mlieko. Kumys má v priemere 1,85 % tuku, 1,99 % bielkovín, 2,03 % cukru, 0,44 % minerálov a 1,5 – 2,3 % alkoholu. Kumys je ľahko stráviteľný, podporuje látkovú výmenu a mliečne kvasinky a baktérie hubia cudzorodé mikroorganizmy. Tento nápoj, ktorý dodnes podľa zvyku býva v jurtách zavesený po ľavej strane a po príchode ho treba vždy premiešať drevenou naberačkou a tým ho okysličiť, sa v mongolskej kultúre drží po stáročia. V stredoveku sa ním liečila tuberkulóza, skorbut, chudokrvnosť a pomáhal pri vyčerpaní a zažívacích ťažkostiach. Mongoli si s ním tak v minulosti, ako aj dnes navyše radi krátili čas, pre jeho mierny obsah alkoholu. Podľa niektorých zdrojov sa požitie kumysu v účinkoch vyrovná rovnakému množstvu nášho 10-stupňového piva.

Súčasťou vena budúcej nevesty je i v súčasnosti veniec zo sušených bielych hríbov ázijskej odrody. Odvar z týchto hríbov sa používa na stiahnutie svalov maternice po pôrode. V nepriaznivých poveternostných podmienkach mongolských stepí konzumovali ich obyvatelia potraviny bohaté na energiu. Nasolené, vysušené tučné mäso uložené v chlade bolo najvhodnejšou alternatívou, ako čo najrýchlejšie doplniť stratenú energiu.

Po Džingischánovej smrti roku 1227 bolo mongolské územie rozdelené medzi jeho štyroch synov. Džingischánov vnuk Kublajchán preniesol hlavné mesto z Karakorumu do vtedajšieho Chánbaliku (Pekingu), s čím nesúhlasil vtedajší chán Zlatej hordy Berkechán a s materskou krajinou prerušil kontakt. Zlatá horda bol štát rozprestierajúci sa od Strednej Ázie až k poľským, litovským a uhorským hraniciam, od Kaukazu až k rieke Vjatke a k ruskému Novgorodu, ktorý sa v 60. rokoch 13. storočia osamostatnil. Historických zmienok o medicínskych technikách v tomto období je taktiež dostatok, predovšetkým z oblasti rozdrobenej Kyjevskej Rusi, ktorú Mongoli od 40. rokov 13. storočia ovládli. To je už ale iný príbeh.                                              

Literatúra:

1. Atwood, Ch.: Encyclopedia of Mongolia and Mongol Empire. Facts on File, New York, 2004.
2. Cleaves, F.: A Medical Practice of the Mongols in the Thirteenth Century. In Harvard Journal of Asiatic Studies, 17, 1954, s. 428 – 444.
3. Grollová, M., Zikmundová, V.: Mongolové. Pravnuci Čingischána. Triton, Praha, 2001.
4. Daniš, M.: Východná Európa v stredoveku. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2010.
5. May, T.: Spitting Blood: Medieval Mongol Medical Practices. In Tracy, L., DeVries, K. (eds.): Wounds and Wound Repair in Medieval Culture. Brill, Leiden; Boston, 2015.
6. Poppe, N.: An Essay in Mongolian on Medicinal Waters. In Asia Major, 6, 1957, s. 99 – 105.
7. Safavy-Abassy, S. a kol.: The Fate of Medical Knowledge and the Neurosciences during the Time of Genghis Khan and the Mongolian Empire. In Neurosurg Focus, 23, 2007, 1, s. 1 – 6.
8. Tajná kronika Mongolů, tr.: Poucha, P. SNKLHU, Praha, 1955.

Zdroj foto: archív autora