-ts- 19.06.2024

„Celý život pracujem ako novinárka a vždy som sa snažila písať tak, aby moje texty zaujali laikov a nepobúrili odborníkov. Bola by som šťastná, keby moja knižka uľahčila život chorým a ich rodinám, ale túžim, aby oslovila aj lekárov a medikov, ktorí o tejto oblasti medicíny neraz vedia zarážajúco málo, alebo majú predsudky. Aj preto je paliatívcov nedostatok a nevyliečiteľne chorí, ktorí sa k nim dostanú, môžu paradoxne hovoriť o šťastí vo svojom nešťastí,“ uviedla v rozhovore ku svojej knihe, ktorý nájdete v závere tohto článku, autorka Barbora Dvořáková Hatráková.

Knihy o smrti a zomieraní nie sú u nás obvyklé. Táto téma zostáva akoby stále tabu a podvedome sa jej vyhýbame, aj keď sa nejakým spôsobom týka každého z nás. Najnovší knižný titul novinárky Barbory Dvořákovej Hatrákovej s názvom Aby to tak nebolelo približuje slovenskú paliatívnu medicínu najmä cez jej dve priekopníčky, zakladateľku Kristínu Križanovú a jej žiačku Andreu Škripekovú, bývalú a súčasnú primárku paliatológie v Národnom onkologickom ústave na Klenovej ulici v Bratislave.

Kniha Aby to tak nebolelo voľne nadväzuje na titul Tatove odkryté dejiny, v ktorom autorka spracovala príbeh otca, historika Pavla Dvořáka a svojho brata, úspešného fotografa Jakuba. Keď po bratovom náhlom smrteľnom ochorení najbližší už vyčerpali všetky možnosti na jeho záchranu, spoznala zblízka jeden z najobávanejších medicínskych odborov, s ktorým sa spája najviac predsudkov. Presvedčila sa o tom, že paliatívna medicína ani zďaleka nie je len o smrti a umieraní. Výsledkom je pútavá knižka, neraz dojímavá, no určite nie depresívna, a zároveň priekopnícka. Obávanú tému podáva autorka prostredníctvom príbehov vlastnej rodiny a priateľov. Dôverne približuje aj medicínske prostredie, prácu lekárov a sestier, ktorí sa snažili a snažia, aby paliatívnu starostlivosť dostal každý, kto ju potrebuje. Na Slovensku to zatiaľ nie je samozrejmosť.

„Všetci túžime prežiť krásny a harmonický život. Niekomu sa to podarí viac, inému menej, jedno však máme spoločné. Na konci nás čaká smrť. Niekedy jej ideme trochu naproti životným štýlom, no v skutočnosti si príde, kedy ona chce. A keď už raz na niekoho ukáže prstom, nedokáže to zmeniť ani moderná medicína. Smrť nemá súcit, je jej ľahostajné, koľko máme rokov, prečo ešte chceme žiť, pre koho ešte musíme žiť... Niekedy je milosrdná, keď ukončí utrpenie chorého, no vie byť aj strašná, keď už človeka zviera v pazúroch, no napriek tomu predlžuje agóniu. Práve na tomto poli s ňou však moderná medicína bojovať dokáže. Je to dokonca konkrétna úloha pomerne mladej špecializácie – paliatológie.“

Rozhovor s Barborou Dvořákovou Hatrákovou

Smrť je súčasťou života, avšak často túto tému obchádzame a vytesňujeme, aby nás to tak nebolelo... Prečo ste sa rozhodli napísať knihu práve o paliatívnej medicíne?
Pretože som zistila, že paliatívna medicína nie je len o smrti, ako si myslí veľa ľudí, vrátane niektorých onkológov. Veď moja kamarátka Eva Hrdinová, o ktorej tiež píšem, a ktorá pózovala na obálke, pravidelne dochádza na paliatívne oddelenie na Klenovej už vyše desať rokov. A má sa výborne, vlani sme dokonca boli spolu v Indii! Bez pomoci paliatológov by tu pravdepodobne už nebola. V knihe vysvetľujem, prečo je veľmi dôležité prísť aj za paliatívnym lekárom včas a nie až vo fáze, keď chorý neznesiteľne trpí. Vtedy mu už môže len uľahčiť umieranie, čo, samozrejme, tiež nie je bezvýznamné. Dobrý paliatívec však dokáže oveľa viac. Niektorým nevyliečiteľne chorým významne predĺži život, ale všetkým zlepší jeho kvalitu. A, samozrejme, zmierni bolesti, a to aj v terminálnej, teda konečnej fáze onkologického ochorenia. Keď som sa rozhodla pre názov Aby to tak nebolelo, nemala som však na mysli len pacientov, ale aj ich príbuzných. Keď vidíte, že vaši milovaní sú v najlepších rukách a v ťažkej fáze života nezostali sami, je to veľká úľava.

Knihy o zomieraní nemusia byť nevyhnutne smutné. Ako ste pristúpili k spracovaniu témy tak, aby nevyznievala ťaživo a pateticky?
To bol môj zámer, aby knižka nebola ani ťaživá, ani patetická. Chvíľami je dojímavá, to áno, miestami smutná, ale je tam aj štipka humoru, ktorý prenikne naozaj všade. Nechcela som písať primárne o smrti a umieraní, aj keď k tejto téme patria, ale hlavne o živote ľudí, ktorým do života vstúpila nevyliečiteľná choroba a o lekároch, ktorí si paliatívnu medicínu vybrali za svoje poslanie. Aby sa všetci dozvedeli, že dokážu pomôcť naozaj v každej situácii.

Natrafili ste počas prípravy knihy na dostatok materiálov, ktoré by spracovávali túto tému štýlom vhodným aj pre laického čitateľa?
Celý život pracujem ako novinárka a vždy som sa snažila písať tak, aby moje texty zaujali laikov a nepobúrili odborníkov. Bola by som šťastná, keby moja knižka uľahčila život chorým a ich rodinám, ale túžim, aby oslovila aj lekárov a medikov, ktorí o tejto oblasti medicíny neraz vedia zarážajúco málo, alebo majú predsudky. Aj preto je paliatívcov nedostatok a nevyliečiteľne chorí, ktorí sa k nim dostanú, môžu paradoxne hovoriť o šťastí vo svojom nešťastí. Ešte stále zostávajú ľudia na konečné štádium rakoviny sami, bez správnej odbornej pomoci. A materiálu som mala dostatok, pretože k napísaniu knižky ma, bohužiaľ, priviedla vlastná opakovaná skúsenosť s paliatívnym oddelením NOÚ na Klenovej. Ležali tam moji blízki. Veľa hodín som však strávila aj s jeho primárkou MUDr. Andreou Škripekovou, ktorá vlastne prišla s myšlienkou, aby som spracovala príbeh slovenskej paliatívnej medicíny. Umožnila mi spoznať tému azda z každej strany, prácu na lôžkovom oddelení, v ambulancii, v mobilnom hospici... Tiež mi porozprávala, aké systémové zmeny treba urobiť v zákonoch, aby sa paliatívnej starostlivosti dostalo každému, kto ju potrebuje, alebo ako podhodnotená je práca mobilných hospicov zdravotnými poisťovňami. Plus je v knihe jej osobný príbeh alebo odpoveď na otázku, či sa lekárka, ktorá sa po celý život stretáva s umieraním, bojí smrti rovnako ako my ostatní.

Pri písaní ste čerpali aj z vlastných životných skúseností. V čom môže čitateľom kniha Aby to tak nebolelo pomôcť, keď budú oni sami prechádzať podobnými situáciami?
Je dôležité, aby sa dozvedeli, čo všetko paliatívna medicína dokáže, lebo mnohí onkológovia terminálne chorým na rakovinu o tejto možnosti nepovedia, hoci sami už pre nich nemôžu nič urobiť. Tiež som chcela ľudí povzbudiť, aby z paliatívnej medicíny nemali strach, tak ako som ho mala kedysi aj ja. Keď môj brat v 46 rokoch fatálne ochorel, onkológovia nám len poradili, že si ho máme doopatrovať. Hoci ho liečili na Klenovej, o ich paliatívnom oddelení nepadla ani zmienka! No ani my sme vtedy neboli pripravení. Pamätám si, že keď mi kamarátka ponúkala konzultáciu s jej známym, paliatológom v Brne, hneď som odmietla. Veď my predsa nechceme, aby Kubo zomrel, ale aby sa liečil! Bohužiaľ, vďaka našej neznalosti a ľahostajnosti jeho onkológa sa Kubko dostal na paliatívne oddelenie až v konečnej fáze choroby, keď mu tam už naozaj mohli len uľahčiť smrť. Keby som vtedy vedela to, čo viem dnes, možno by tu bol trochu dlhšie, no celkom určite by menej trpel.

Čo všetko čitatelia v knihe nájdu? Je to len vaša osobná výpoveď, alebo ste do nej zaradili aj vyjadrenia lekárov zaoberajúcich sa paliatívnou medicínou?
Ako novinárka som po celý život spracúvala príbehy aj fakty a tu to bolo tiež tak. Chcela som rozprávať príbehy slovenskej paliatívnej medicíny, lekárov, pacientov, aj môj vlastný. Aby to nebola len „dojmológia“, na tom mala veľkú zásluhu primárka Andrea Škripeková, plus ďalší lekári, ktorých som pri písaní oslovila, aby porozprávali, aké ťažké bolo paliatívnu starostlivosť medzi onkológmi vôbec presadiť.

Čo by ste poradili tým, ktorí sa starajú o svojich zomierajúcich blízkych, aby to ich samých až tak nebolelo?
Aby sa čo najskôr obrátili na dobrého paliatológa. Môže to však byť problém pretože ich je žalostne málo. Dúfam, že táto knižka to aspoň trochu pomôže zmeniť a osloví medikov aj onkológov, aby sa o paliatívnu medicínu začali viac zaujímať. A bolo by skvelé, keby dojala politikov a zdravotné poisťovne, aby si túto tému vzali za svoju.