Priamy dosah na pribúdajúce roky nemáme, ale vplývať dokážeme na zásoby duševnej a telesnej energie.  

Janette Šimková, životná a vzťahová koučka, www.lifekoucing.sk 26.03.2024

Väčšina kultúr naprieč históriou sa viac-menej pohybovala v prvej polovici svojho osobného rozvoja, pretože na nič iné im nezostával čas. Súčasná produktívna generácia je taktiež kultúrou prvej polovice života zameraná na to, ako úspešne prežívať vďaka výkonu. 

Keď človek v minulom storočí dosiahol šesťdesiatku, znamenalo to, že nebol práve najmladší a najzdravší. V dvadsiatom prvom storočí je ktokoľvek, kto je dostatočne zdravý na to, aby prežil šesť desaťročí, dosť zdravý na to, aby tu ešte nejakú chvíľu pobudol. Môže to byť viac ako dvadsať rokov. Nemusí to však priniesť burácajúci pocit šťastia. Jedným z dôvodov úzkosti a depresie ľudí generácie stredného veku je, že pre vyťaženosť a budovanie kariéry nemajú dobré vzťahy. Sú zaneprázdnení zarábaním, prechádzajú vyhorením či pocitmi frustrácie zo stagnácie, alebo majú zlosť z premárneného času. Nemali sa kedy starať o seba a svoje potreby. V ich životoch je menej priestoru na lásku, pozornosť, starostlivosť, empatiu a všetky hodnoty, na ktorých skutočne záleží. 

Involučné zmeny = zmeny súvisiace so starnutím
V raných etapách života prechádzame z detstva do dospelosti. Je to obdobie vytvárania si nezávislej identity, budovania kariéry a zakladania dlhodobých vzťahov a rodiny. Sme plní ideálov a vízií, máme chuť zdolávať prekážky a dokázať veľké veci. Vieme, že nás budú čakať aj ďalšie etapy plné zmien a vývojových zlomov, ale prídu nám vzdialené. Plní sily a vitality neriešime starosti so starnutím. 

Keď sa ocitneme v strednom veku, transformácia nám dá poriadne zabrať. Zmocní sa nás väčší strach zo zlyhania, pocítime menšiu flexibilitu a chuť experimentovať. Naše prepínanie na vyzretý vek má odlišný nádych a dynamiku, než na vrchole produktívnosti a neobmedzených možností. Lepšie sa poznáme, sme vyberavejší, ale život nám už nepripadá nekonečný. Uvedomíme si, že staroba je zvláštnym spôsobom jednoduchšia ako mladosť, pretože máme oveľa menej možností. Zrazu majú slová „odkaz“ a „smrteľnosť“ hlbší a naliehavejší ráz. Aj keby sme trvali na tom, že nestojíme o meniace sa životné role, nedokážeme odvrátiť to, že nás čaká odchod do dôchodku alebo zmena pracovného rytmu. To prudko zamáva s našou identitou bez statusu nenahraditeľných a užitočných. 

Nepridá nám ani to, že staroba je všeobecne chápaná ako čosi negatívne. Za vzor produktívnosti a efektívnosti sa považuje duševný a telesný stav prináležiaci iba mladosti. Kolektívne myslenie zostalo zaseknuté v predstave otravného veku, pričom starnutie nevyhnutne znamená krehkosť, nepotrebnosť a záťaž. Nahráva to ageizmu, spoločenským predsudkom voči starobe a negatívnym predstavám o starých ľuďoch, ktoré sú späté s prejavmi diskriminácie. 

Stereotypné pohľady na starnutie opomínajú brať do úvahy, že hlavnou vývinovou úlohou staroby je dosiahnutie integrity života – prijatie života ako celku a pochopenie jeho zmyslu. Paradoxne, pre ľudstvo je to stále výzva, ako sa postaviť k lekciám humanity pri rešpektovaní tých, ktorí majú veľa nažité a potrebujú starostlivosť. 

Štyri naše veky
Okrem oficiálnej číslovky z dátumu narodenia určujú naše letokruhy ďalšie premenné, ktoré sú navzájom úzko prepojené a pôsobia na seba. Biologický vek je závislý od geneticky riadeného programu a pôsobenia vonkajšieho prostredia, spôsobu života a frekvencie chorobných a záťažových situácií. Funkčný vek zodpovedá nášmu potenciálu a je podmienený súhrnom biologických, psychologických a sociálnych charakteristík. Psychologický vek eviduje dôsledky funkčných zmien v priebehu starnutia, individuálne osobnostné rysy a subjektívny vek. Sociálny vek zahŕňa prítomnosť životného programu a do istej miery závisí od dôchodkového veku. 

Priamy dosah na pribúdajúce roky nemáme, ale vplývať dokážeme na zásoby duševnej a telesnej energie. Tie sú zásadné na prežívanie kvalitného a naplneného života aj vo vyššom veku. Medzi nami chodia ľudia starí v tridsiatke a mladí v osemdesiatke. Neobyčajne veľa závisí od životných názorov a postojov. Omnoho viac, než si ľudia pripúšťajú. Ten, kto lipne na dávno prekonanej minulosti alebo odmieta prijať neustále sa dejúce zmeny, skracuje si život. Navyše, stráca kontakt s dobou a jej dianím. Neustála zmena je jediná istota, o ktorú sa v procese starnutia môžeme s istotou oprieť. 

Životná radosť starnutím klesá
Veľa ľudí s myšlienkami na starnutie bojuje. Sú nevedome posilňované celou spoločnosťou. Okrúhle narodeniny sú plné vtipov typu „už to máš za pár“ a prianí s karikatúrami dehonestujúcimi starobu. Nemáme sa kde učiť, ako starnúť s gráciou a užívať si aj vek, ktorý prináša veľa limitácií a obmedzení. Dorásť, dobehnúť do vyššieho veku a byť stále užitoční a prínosní môže byť na úrovni heroických výkonov. Vlastne sa to môže podobať na lámanie rekordov vyžadujúcich si neobyčajne veľa driny a žičlivých okolností.  

Na rozdiel od našich predkov máme výhodu v tom, že dĺžka života trvalo rastie v dôsledku vedeckých vymožeností, ale rýchlosť starnutia sa nezmenila. Odborníci hovoria o procese starnutia ako o multifaktorálnom deji a sumarizovanom výsledku epigenetických (genetických) a nadobudnutých faktorov, vrátane životného štýlu, spôsobu stravovania, fyzickej aktivity a prekonaných ochorení. 

V konečnom dôsledku žijeme tak dlho, ako nám to genetická lotéria a medicína umožnia. Je však rozdiel, či v plnej kvalite života, sviežosti a zmysluplnosti, alebo trápiac sa prežívaním. Všetci sme sa už stretli s dôkazmi, že dlhý život automaticky nezaručuje múdrosť, tak ako vek nezaručuje rast. Dobrá správa je, že telo a myseľ sa dajú vytrénovať, aby fungovali v dobrej mentálnej a emočnej kondícii aj vo vyššom veku. Nezaobíde sa to bez aktívneho prístupu k fyzickému aj duševnému zdraviu a kontinuálnych preventívnych stratégií zohľadňujúcich rizikové faktory našej osobnostnej výbavy. 

Na základe toho, čo robíme, čím sa zaoberáme, čo sa učíme a čo si predstavujeme, sa náš mozog neustále premieňa. Pretvára svoju štruktúru a vytvára nové spojenia neurónov. Čím častejšie a intenzívnejšie sa niečím zaoberáme, tým pevnejšie a trvalejšie budú zmeny, ktoré v mozgu nastanú. Hovoríme o neuroplasticite nášho najzložitejšieho orgánu. Vďaka tomu nie sme závislí od vzorcov správania, ktoré sme zdedili po svojich predkoch, ale môžeme ich meniť a trénovať proaktívny postoj. Preto sa nám oplatí aj vo vyššom veku učiť sa nové veci, púšťať sa do nových projektov, vyhľadávať nové koníčky a otvárať sa nepoznaným zážitkom. Jednotvárnosť a jednoduchosť aktivít negatívne vplývajú na náš dopamínový systém, rovnako ako pasivita, nedostatok pohybu a duševné zaháľanie. 

V prvej polovici života hľadáme scenár, v druhej ho už sami píšeme
V ideálnom prípade sa na starobu pripravujeme tak prezieravo, ako sa zdatný kormidelník už vopred chystá na prichádzajúcu búrku. Prvá zásadná konfrontácia s tým, aké máme vyhliadky na staré kolená, sa odohrá v pomyselnej polovici nášho života. 

Kedy spravím niečo, na čom záleží? Kedy zažijem svoje najlepšie obdobie? Kedy urobím niečo, čo aspoň trochu zmení svet? Otázky, ktoré počúvam vo svojej praxi často. Môžu znieť príliš emocionálne. Sú však neodmysliteľnou súčasťou úvah, pri ktorých analyzujeme a bilancujeme svoj život. Potrebujeme sa popasovať so zmenami hneď v niekoľkých oblastiach života. Pretože zatiaľ čo smrť je absolútnou istotou pre všetkých, dôležitým premenlivým faktorom je kvalita života, ktorý človek vedie medzi časom narodenia a smrti. 

V strednom veku sa niektoré naše rozhodnutia a dilemy zvýraznia vplyvom mnohých zmien. Zažívame premeny v osobnom živote v podobe odchodu detí z domu, krízy vo vzťahu, starania sa o starnúcich rodičov. Neminú nás telesné premeny súvisiace s hormonálnymi zmenami, spomalením metabolizmu, zdravotné problémy či následky z prežívania stresových období. Naša psychika môže byť citlivejšia na pocity úzkosti alebo depresie, zosilnie intenzita negatívnych emócií, ako sú osamelosť, hnev, smútok, beznádej, frustrácia. Mnoho z toho, na čo nemáme dosah, sa stáva každodennou súčasťou emočného nepohodlia. Pridajú sa k tomu emócie súvisiace s pominuteľnosťou, ako strach zo smrti, konfrontácia s umieraním, neistota, strata blízkych. Profesijné zmeny týkajúce sa straty zamestnania alebo biznisu a pochybnosti o ďalšom smerovaní otrasú našou sebahodnotou a sebaobrazom. 

Zabraňovať „erózii” sebaistoty
Od chvíle, keď sa ľudské bytosti po prvýkrát zahľadeli na oblohu, hĺbali nad svojím miestom vo svete a snažili sa vytvoriť niečo, čo by tento svet zlepšilo a vydržalo to dlhšie, než jeden život. „Zmysel dáva ľuďom aktivačnú energiu na život,“ vystihol našu najväčšiu motivačnú silu psychológ Mihaly Csikszentmihalyi. 

Zamýšľanie sa nad hodnotami a zmysluplnosťou života umožňuje rozlíšiť hodnotu „mať“ (vlastniť rôzne veci) od hodnoty „byť“ (dobrým, múdrym a spravodlivým človekom). V kontexte ponímania toho, čo je to byť pravým človekom, hovoril Viktor Frankl o dimenzii „sebatranscendencie” človeka. Znamená to, že človek nie je iba do seba uzavretá a na seba zacielená bytosť, ale že je bytosťou zameranou na oddávanie sa úlohám a cieľom, ktoré jeho život a konanie robia zmysluplnými. Tak sa človek stáva bytosťou, ktorá je otvorená voči svetu, voči iným, voči tomu, čo je aj mimo neho. Tým, že sa oddáva tomu, čo ho presahuje, otvára sa aj možnému zmyslu. Človek potrebuje zmysel, ktorý ho presahuje, prekračuje. Význam sebatranscendencie je aj v tom, že človeku poskytuje duševnú stabilitu a duševnú vyrovnanosť.

Preto je akcent na potrebu pozitívneho vzťahu k životu a predovšetkým na pestovanie „vôle k zmyslu” taký kľúčový. Pomáha prekonávať situácie „existenciálneho vákua”, akejsi životnej prázdnoty a pocitu bezradnosti, ktoré mnohí zažívajú práve v dôsledku kritických životných situácií súvisiacich s vyšším vekom. 

Nedať si život sprotiviť
K základným ľudským konštantám patrí túžba po sebarealizácii, ktorá nás sprevádza počas všetkých fáz nášho jestvovania. Uvedomenie si, že v každej fáze nášho života nadobúda inú podobu, nás môže ušetriť pocitov paniky. Sebarealizácia vo vyššom roku je ovplyvnená narušením niektorých základných psychických istôt. Sme konfrontovaní s tým, že podávať maximálny výkon bude v rozpore s vyššími potrebami regenerácie a revitalizácie.

Čaká nás objavovanie zdrojov, ako sa vyrovnávať s novým životným obdobím, akceptovať jeho inakosť v porovnaní s predchádzajúcimi etapami a objavovať v ňom potenciálne bohatstvá a krásy, ktoré nemusia byť okamžite zrejmé. Pomáha tieto novoobjavené výhody vyššieho veku trpezlivo a húževnato implementovať do každodenného prežívania. Potom sa z nich stávajú rituály, ktoré vytvárajú ostrovčeky pozitívnej istoty. Tak nazývam aktivity, ktoré sa starajú o psychologické bezpečie, pocity ukotvenosti, zásoby pozitívnych emócií a energiu. 

Vyžaduje si to od nás aj priebežné upratovanie vo svojich prioritách. Jedine my sami si môžeme (pre)nastaviť naše štandardy, motívy, postoje a hodnoty. Vďaka za možnosti nepretržite sa rozvíjať v sociálnych zručnostiach, emočnej inteligencii a načerpávania podnetov z well-being programov.

Ako povedal Aristoteles, sme to, čo robíme denne. Sme výsledkom našich každodenných návykov. To sa týka tak mentálnej, ako aj fyzickej kondície. Obe sú prepojené a neoddeliteľné. Už dvadsať minút pohybu denne nám v tom pomôže, rovnako ako techniky z mindfulnessu alebo autogénneho tréningu. Keď si k tomu postrážime vyváženú stravu, dostatočné hydratovanie a prijímanie kvalitných tukov, naše telo sa nám odmení vitalitou. 

Nestarnúcu dušu zaujíma celý vesmír 
Duševne zdraví ľudia si odjakživa priali žiť čo najdlhšie. Archimedes vymyslel duté zrkadlo po oslave svojich sedemdesiatych piatych narodenín. Edison kráčal tri dni po osemdesiatke pešo na príslušný úrad a ohlásil tam svojich štyridsať nových patentov. Tým nechcem napísať, že máte dosť času na vykonanie svojho životného diela.

Ako starneme, stretávame sa so stále zložitejšími príbehmi: v literatúre, vo filmoch, výtvarnom umení, hudbe, ktoré nám poskytujú bohatšie a jemnejšie pochopenie ľudských emócií a nášho vlastného vnútorného sveta. Nadľahčuje nás, keď veľa čítame, počúvame veľa hudby a zamýšľame sa nad tým, čo príbehy, s ktorými sa stretávame, znamenajú pre náš život a životy tých, ktorých máme radi. Toto je jeden zo spôsobov, ako nebyť sami s prázdnym ja. Môžeme mať nový bohatý život so sebou samými a rozšírené možnosti skutočnej komunikácie s ostatnými. 

K tomu, aby sa život v staršom veku nezúžil iba na negovanie, redukovanie a stagnáciu môže prispieť aj filozofia, ktorá pomáha pochopiť dôležitú dimenziu našej existencie a nášho duchovného rastu. Ako zaglosoval C. S. Lewis: „Nikdy nie si príliš starý na to, aby si si vytýčil ďalší cieľ alebo začal snívať nový sen.“ 

Prečo chceme dlhšie žiť? 
Pre radosť zo života? Pre každého z nás je iná. Niekto ju našiel vo farbách, iný v tónoch alebo v premýšľaní. Väčšina z nás ju však nachádza v telesných pôžitkoch – hmatových, chuťových, čuchových. Dakto túži po opakovaní onoho slastného pocitu, akým je dotyk hliny voňajúcej budúcou úrodou. Iný sa chce znova nadýchať opojného vzduchu horúceho letného dňa, chodiť bosý a cítiť šteklenie trávy. My všetci túžime držať v dlani ruku milovanej bytosti a byť pri významných medzníkoch napredovania mladej generácie. 

Keď máme dobrý dôvod, taký ten najhlbší a najvnútornejší, pre ktorý tu chceme byť do vytúženého veku, vstáva sa nám ráno s radosťou z postele, aj keď to nemusí byť ladný a bezbolestný pohyb. Všetci, ktorí zostaneme večne mladí, nezabúdame na dôležitý predpoklad šťastného veku – dokážeme sa smiať. Keď s úsmevom premýšľame nad svojou budúcou nevládnosťou, sme si vedomí aforizmu, ktorý hovorí, že starnúť je, ako byť stále viac penalizovaný za zločin, ktorý sme nespáchali. 

Ilustračná snímka: stock.adobe.com