Mgr. Matej Gogola, PhD. Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva 01.10.2020

Gréci, podobne ako civilizácie, ktoré existovali predtým, považovali chorobu za odplatu bohov. Zväčša malo ísť o potrestanie neprístojného, amorálneho správania alebo skúšku zbožnosti, ktorou si často malicherní bohovia krátili dlhú chvíľu.

Asklépios(lat. Aesculapius), syn boha Apolóna a jeho milenky menom Koronis, je v antickej mytológii bohom lekárstva. Už Asklépiov otec sa považoval za zakladateľa medicíny a lekára bohov, ktorý však na jednej strane choroby liečil, na druhej zasa rozdeľoval.

Obr. 1 Asklépios držiaci palicu, okolo ktorej je omotaný had

Podľa rímskej mytológie (z väčšej časti založenej na tej gréckej) sa Asklépios učil lekárskemu umeniu u spolovice muža – spolovice koňa, u kentaura, menom Cheirón. Kentauri boli v mytológii primárne opisovaní ako negatívne postavy, divoké, surové a necitlivé bytosti. Existovali však aj výnimky a Cheirón bol jednou z nich. Tento kentaurus bol tiež zaujímavou postavou aj v oblasti dejín medicíny. Šlo o syna titána Króna (otec Dia, čo znamená, že Cheirón bol Diov brat; keďže Apolón bol zasa Diovým synom, Cheirón bol Asklépiovi prastrýkom), ktorý bol na rozdiel od ostatných kentaurov známy tým, že bol pokojný, vľúdny a ušľachtilý. Cheirón sa okrem iného vyznal v medicínskom umení a bol učiteľom mnohých gréckych hrdinov, ako napríklad Iásona, Achillea alebo Héraklea. Asklépios bol podľa Cheiróna veľmi vnímavý a bystrý žiak, čo súviselo s jeho nadaním, s ktorým je spojených množstvo legiend.
Okrem toho, že sa Asklépios za pomoci Cheiróna veľmi rýchlo naučil liečiť všetky druhy chorôb, disponoval tiež darom prinavracať mŕtvym späť život. Asklépios nikomu neodoprel pomoc, až sa stalo, že na rozsiahlom území, kde pôsobil, zrazu nikto nezomieral. To sa znepáčilo samotnému Diovi, ktorý na Asklépia zoslal blesk a usmrtil ho. Asklépios sa nakoniec medzi ľudí vrátil v podobe veľkého hada (podobného tomu, akého nosil na svojej palici) a zažehnal mor, ktorý vypukol v Ríme.

Podľa niektorých historikov bol Asklépios skutočným lekárom (alebo skôr liečiteľom či ránhojičom), ktorý žil v období 13. – 12. storočia pred Kristom. Prvýkrát sa s jeho menom stretávame v slávnom homérskom epose Ilias.Asklépios je v ňom definovaný ako syn tesálskeho panovníka a jeho meno sa postupne stalo všeobecným pomenovaním potulných gréckych lekárov, tzv. asklépiadov(potomkov Asklépia), ktorých remeslo sa zvyklo dediť z otca na syna. Aj Asklépiovi synovia Machaon a Podaleirios mali, ako sa o tom dočítame v epose, vykonávať lekárske povolanie počas Trójskej vojny. Machaon a Podaleirios boli vojakmi a súčasne lekármi pri obliehaní Tróje.
Podľa rímskeho encyklopedistu Celsa (okolo 25 pred Kristom – okolo 50 po Kristovi) neposkytovali Asklépiovi synovia pomoc v boji proti moru alebo rôznym druhom chorôb, ale liečili rany vypaľovaním a liekmi. Aulus Cornelius Celsus túto informáciu podáva v jedinej zachovanej časti svojej pôvodne obšírnej encyklopédie De medicina. Od Asklépiovych synov ďalej pokračujú všetci jeho ďalší nasledovníci a pokračovatelia, napríklad Hippokrates mal byť jeho 19. potomok v poradí.
V starovekom Grécku postupne vznikali lekárske školy, resp. akési združenia okolo učiteľa, založené spočiatku na rodinnom princípe. Neskôr začali na vzdelávacom procese participovať aj iní ako len rodinní príslušníci, ktorí študovali za finančný poplatok. Vyhlásené lekárske školy boli na Knide (na pobreží Malej Ázie), v juhoitalskom Krotóne, na ostrovoch Kós, Rhodos, v Epidaure a pod., kde pôsobili asklépiadi.
Asklépiov kult sa v Grécku rozšíril v priebehu poslednej tretiny 5. storočia pred Kristom, zo začiatku prevažne na vidieku. V mnohých gréckych mestských štátochsa nachádzali sochy tohto poloboha v podobe dôstojného muža s briadkou a palicou, okolo ktorej bol omotaný had. V minulosti sa medzi historikmi aj lekármi viedli spory o to, aký živočích sa na Asklépiovej palici vlastne nachádza. Často rezonoval názor, že ide o tzv. guinejského červa, resp. Vlasovca medinského, ktorého je možno z hnisavého vredu pomaly namotávať na malý kus drievka.

Často sa pri Asklépiových vyobrazeniach objavuje aj pes. Niet sa čo diviť. Pes ako aj had majú svoju symbolickú funkciu už odnepamäti. Pes odpradávna liečil rany svojimi slinami a olizovaním. Táto tradícia má nepochybne racionálny základ, keďže pes si svoje rany lieči skutočne vlastnými slinami. Had bol zasa pre svoju danosť zvliekať kožu symbolom neustále sa obrodzujúceho života. Had bol v staroveku pokladaný za tvora s neobyčajnou liečiteľskou schopnosťou. Z rany mohol jazykom zlízať nebezpečnú nákazu a liečiť mal vedieť tiež ovinutím sa o telo pacienta.
Dodnes je symbol hada omotaného okolo palice medzinárodným označením lekárstva a farmácie a nájdeme ho dokonca v logu Svetovej zdravotníckej organizácie.
Vedľa Asklépia sa na mnohých sochách nachádzajú aj jeho dcéry Hygiea a Panakeia. Hygieia bola bohyňou zdravia a čistoty a z jej mena je odvodené tiež slovo hygiena. Panakeia bola bohyňou lekárstva, vyliečenia každej choroby a čarodejníctva. Asklépios mal mať podľa mytológie dovedna päť dcér (Hygieiu a Panakeiu dopĺňali ešte Iasó, Akesó, Aglaia).
Po Asklépiovi boli pomenované tzv. asklépiá(v sg. z gr. asklepieion). Boli to predchodcovia neskorších liečební, resp. kúpeľov, kam prichádzali bohatí pacienti na dlhší pobyt. Rekonvalescencia v asklépiách bola spojená s liečebnými kúrami v prírodných minerálnych prameňoch, s masážami, diétou, hrami a oddychom. Pacienti verili, že sa im počas noci v asklépiu zjaví samotný Asklépios a poradí im, ako sa s ochorením vysporiadať. Asklépiá sa stavali v blízkosti liečivých prameňov, kde pacienti podstupovali rôzne liečebné procedúry. Dodnes je na území Helénskej republiky veľa podobných liečivých vôd a asklépiá ako komplexy na liečenie pacientov boli v starovekom Grécku veľmi rozšírené.
Aj tu mali hady zohrávať dôležitú úlohu. Podľa niektorých prameňov sa v asklépiách chovali hady, ktoré mali pacientom olizovať infikované miesta. V tomto prípade šlo o kombináciu náboženskej liečby s prírodnou. Najznámejšie asklépiá boli v Epidaure – neďaleko Atén a na ostrove Kos. Niet div, že Kos bol miestom, kde vznikla jedna z najvýznamnejších lekárskych škôl v starovekom Grécku.

Geograf, historik, filozof Strabón (okolo 64 pred Kristom – 24 po Kristovi) a geograf a cestovateľ Pausanias (115 – 180) informujú o liečebnom komplexe v Epidaure, ktorý obaja navštívili. Toto zariadenie mali podľa nich navštevovať tisícky pacientov s nevyliečiteľnými zdravotnými ťažkosťami. Obaja cestovatelia chrám bližšie popisujú. Chorý mal vstúpiť najskôr do akýchsi kúpeľov, kde bol očistený a potom pokračoval do miestnosti nazývanej enkoimeterion, kde si ľahol a zaspal. Pausanias, ktorý epidaurské asklépium navštívil okolo roku 170 píše, že potom nasledovalo tzv. enkoimesis, teda rituál, kde bol obetovaný baran a na jeho vlne pacient spal. Pravdepodobne nešlo o prirodzený spánok, ale spánok, ktorý bol vyvolaný farmakologicky. Potom mal nasledovať sen, v ktorom vystupoval boh lekárstva. V asklépiách archeológovia objavili viacero epigrafických pamiatok (nápisov), kde vyliečení pacienti ďakujú Asklépiovi za úspešnú liečbu.
Asklépiovo meno (spolu s Hygieou a Panakeiou) nachádzame aj v pôvodnej Hippokratovej prísahe a podľa legiend mal Asklépios v sne navštíviť Galénovho otca a poradiť mu, aby dal svojho syna študovať do egyptskej Alexandrie, kde sa mal učiť artis medicinae. Ako vieme, z Galéna sa v priebehu storočí stal jeden z najvýznamnejších lekárov.

Literatúra

1. Askitopoulou, H. – Konsolaki, E. – Ramoutsaki, I. A. – Anastassaki, M.: Surgical Cures under Sleep Induction in ihe Asclepieion of Epidaurus. In International Congress Series, 1242, 2002, s. 11 – 17.
2. Hart, G.D.: Asclepius, the God of Medicine. Royal Society of Medicine, London, 2000.
3. Junas, J., Bokesová-Uherová, M.: Dejiny medicíny a zdravotníctva. Osveta, Martin, 1985.
4. Mitchell-Boyask, R.: Plague and the Athenian Imagination. Drama, History and the Cult of Asclepius. Cambridge University Press, Cambridge, 2008.
5. Nutton, V.: Ancient Medicine. Routledge, New York, 2013.
6. Panagiotidou, O.: AsclepiusʼMyths and Healing Narratives: Counter-Intuitive Concepts and Cultural Expectations. In Open Library of Humanities, 2, 2016, 1, s. 1 – 26.
7. Prioreschi, P.: A History of Medicine, vol II. – Greek Medicine. Horatius Press, Omaha, 1996.
8. Schott, H.: Kronika medicíny. Fortuna Print, Bratislava, 1994.
9. Šimon, F.:Historia medicinae antiquae. Príspevky k dejinám antickej medicíny. UPJŠ, Košice, 2009.